Rolling Stone Japan (2015) Atsushi Sakurai, THE MORTAL: Nech všetko prejde katarziou

Rolling Stone Japan Edition vol. 104 (December, 2015)

Redaktor: Joe Yokomizo 
Originálny preklad: Pikopiko (Спасибо большое за этот совершенный перевод. Великолепная работа!) 
Preklad: Natalus 

Po 11 rokoch od prvej sólovej práce spustil Atsushi Sakurai zo skupiny BUCK-TICK sólový projekt THE MORTAL. Album I AM MORTAL bude vydaný 11. novembra. Jasne odráža pohľad na svet príznačný pre gothic-rock, ktorý mal na Sakuraia značný vplyv.

Toto neľútostné, veľkolepé a tragické dielo nás strhne do temnoty. Prečo Sakurai vo svojich textoch zobrazuje práve takýto svet? Čo tomu predchádzalo? Prostredníctvom skupiny so slovom „smrť“ v názve Sakurai rozpráva o svojom vlastnom svete a živote.

JY: Keď preložíme slovo „MORTAL“, dostaneme „ten, komu je súdené zomrieť“. Zdá sa mi, že ste zvolili pomerne drsné pomenovanie vzhľadom na súčasnú dobu.

AS: Áno *úsmev*. Mal som ešte dve, tri možnosti, ale z právneho hľadiska ich nebolo možné použiť. „THE MORTAL“ sa objavilo nakoniec. Po dlhšej úvahe som pochopil, že sa to hodí, lebo je to presne to, čím skončím.

JY: Prvý raz sme sa s vami stretli dva roky dozadu. Bolo to v zákulisí open air festivalu. Vtedy som z vás mal taký dojem, že ak vás pozveme na rozhovor, zabijete nás *úsmev*. No keď sme sa porozprávali, pochopil som, aký ste úprimný a citlivý človek.

AS: To je len zdanie *úsmev*. Som bojazlivý.

JY: Vážne? Aký ste boli ako dieťa?

AS: Po pravde, veľmi často rozprávam v rozhovoroch o svojom detstve. Bol som veľmi uzavretý, už na základnej škole mi učitelia písali do vysvedčenia: „Neviem, či tu je vôbec prítomný alebo nie.“ Bol som taký kvôli pomerom v rodine.

JY: A v čom bol problém?

AS: Teraz sa znova začnem chváliť svojím nešťastím, ale vo všeobecnosti, od detstva som žil v prostredí strašného násilia, príčinou ktorého bol môj otec. Stále bil matku, keď bol opitý. Musel som sa na to pozerať znova a znova, práve vtedy, keď som si začal uvedomovať aj sám seba. Bol som zachmúrený chlapec, ktorý celý čas rozmýšľal: „Ak je svet takýto, bolo by lepšie, keby som umrel.“ Veď pre dieťa sú rodičia všetkým. Bol som dieťa, ktoré sa snažilo pochopiť: „Prečo som sa musel narodiť na takom mieste?“

JY: Pravdepodobne ste preklínali svoj osud.

AS: Preklínal, hneval som sa na otca, bol som úplne zúfalý. V podstate som nevedel, aké to je byť niečím zaujatý, mať z niečoho radosť. Všetko to pokračovalo a pokračovalo, dokiaľ som nemal 18 a otec zomrel...

JY: Musel to byť rozhodujúci okamih vo vašom živote. Akoby vás oslobodili.

AS: Áno. Matke sa tiež uľavilo. Objavila sa nádej, že odteraz budeme určite žiť šťastne. Cítil som sa akoby zo mňa spadlo bremeno. Celý život až do toho momentu som len ustupoval...zmieroval sa s tým a zrazu som bol vyčerpaný. Rozmýšľal som, čo budem robiť ďalej. Že sa vôbec prezentujem ako človek...vzhľadom k tomu, že voči otcovi som mal myšlienky ako: „Raz ho asi zabijem.“ Predsa som však chápal, že pre matku bol rovnako jedným z členov rodiny. Tak či tak, úprimne povedané, naozaj som mal pocit, že sa peklo skončilo.

JY: Stretli ste sa prvýkrát so smrťou práve vtedy?

AS: Áno, keď som sa prvýkrát dotkol mŕtvoly, pomyslel som si: „Aa.. tak také to je. Akokoľvek zlý bol otec, predsa len je smutné sa s ním rozlúčiť.“ To boli moje prvé pocity spojené so smrťou. Napriek tomu, že som chcel, aby čo najskôr zomrel, mal som pocit, že vo mne zostala diera.

JY: Vtedy ste ešte neboli oboznámený s hudbou?

AS: Hudba sa mi začala páčiť v posledných rokoch základnej školy (vo veku 10-12 rokov). Videl som v telvízii Julie-sana a bol som tak ohromený jeho krásou, že som sa okamžite stal jeho veľkým fanúšikom.

JY: A kedy ste spoznali gothic-rock?

AS: Najprv som počul niečo tomu podobné. Bola to „Let’s Dance“ od Davida Bowie. V 80-tych rokoch sa objavila MTV a dozvedel som sa, že existuje nejaká skupina, ktorá robí covery Bowieho piesní. Odrazil som sa od tejto stručnej informácie a dostal som sa k Bauhaus. Počúvajúc ich hudbu, ihneď som sa ponoril do temnoty.

JY: THE MORTAL tvorí pochmúrny koncept vyjadrený prostredníctvom gothic-rocku. Ako sa píše, samotné slovo „gotika“, gotický“ je odvodené od kmeňa Gótov, ktorí zničili kedysi prekvitajúcu rímsku kultúru. Toto slovo označuje nielen barbarskú, rozporuplnú kultúru Gótov, ale aj štýl umenia, ktorý vznikol v období medzi 12. a 15. storočím na území ležiacom severne od Álp.

AS: To je veľmi poučné. 

JY: Sprvu sa Európania stavali k tejto barbarskej iracionálnej kultúre Gótov pohŕdavo. No postupne, ako ju spoznávali, nasiakli touto temnotou, nezávislou na rozume i svetle, a uvažovali o tom, že jej svet má svoju vlastnú logiku.

AS: Akí úžasní boli títo starobylí ľudia.

JY: Áno. Na druhej strane, čo sa týka Japonska, mám pocit, že teraz, v 21. storočí, akoby bola celá spoločnosť opantaná len racionalizmom, informáciami a svetlom.

AS: Ak mám byť objektívny, keď hovoríme o útrapách moderného života, máme na mysli svoje osobné záležitosti *úsmev*.

JY: Iste *úsmev*.

AS: Ja osobne sa zámerne izolujem od informácií. Ani ja sám netúžim byť ich zdrojom. Dokonca aj také sociálne siete. Bojím sa ich, sú neovládateľné. Aj keď chápem, že môžu ľuďom uľahčiť život. Je to preto, že som bol také dieťa, ktoré sa celý čas zaoberalo svojimi obľúbenými činnosťami vo svojej izbe. Dieťa, ktoré sa vždy hralo s jednou a tou istou bábikou a aj keď vyrástlo, robí niečo podobné.

JY: Po pravde, veľmi ma zaujíma, aký životný štýl vediete v takejto oslnivej epoche? Vždy ráno vstanete, raňajkujete...?

AS: Nie. V mojom dennom rozvrhu panuje totálny chaos *úsmev*. Nie je v mojich silách viesť život racionálnej spoločnosti. U mňa je problém aj v tom, že som ako netopier. Prilietam s prichádzajúcim večerom.

JY: Myslím, že v súčasnosti práveže všetci vyhľadávajú skôr slnečné miesta.

AS: Aj keď tým akoby ospravedlňujem sám seba, no sú aj takí ľudia, ktorí nie sú radi na slnku. Medzi nimi čas od času stretnem ľudí, ktorým sa páči tma a považujú ju za príjemnú.

JY: Ako človek, ktorý obľubuje tmu, myslíte si, že je v nej pravda?

AS: Áno. Napríklad, po smutných správach všetci súcitia, no zdá sa mi, že pomocnú ruku zďaleka nepodá každý.  Je to akýsi náhly záchvat pokrytectva. Keď hovoria „chyťte sa za ruky“, rozmýšľam, či sa v tom naozaj dá pokračovať nepretržite. Taký som nedôverčivý. Pravdepodobne, keby som takým nebol, bolo by to ťažké. No sú aj takí, ako ja, podobné typy netopierov, u ktorých je to naopak.

JY: Čo bolo tentoraz pre vás impulzom k vytvoreniu sólovej práce s takýmto pohľadom na svet?

AS: Nemal som nejakú vážnu príčinu. Skrátka som mal len voľný čas.

JY: Napríklad zemetrasenie 11. marca. Nepodieľalo sa na vašom rozhodnutí začať sólový projekt?

AS: Počas zemetrasenia som cítil úplnú bezmocnosť. Hocičo by som povedal, bolo by to celkom zbytočné. Na mňa neplatia výzvy typu „Hlavu hore!“ Na druhej strane, je jasné, že bolo potrebné venovať sa práci, no akosi na to nebola nálada. Vážne som nechápal, ako mi vlastne je. Obdivujem ľudí, ktorí neklesajú na duchu a nachádzajú v sebe silu fungovať, no ja sám to neviem. Všetko ma to veľmi trápilo.  

JY: V projekte THE MORTAL, vytvorenom po nejakom čase od zemetrasenia, som vytrvalo hľadal nejaké vám prislúchajúce posolstvo týkajúce sa tejto udalosti.

AS: Vtedy som sa cítil bezradný, no keď som sa pýtal sám seba, čo môžem urobiť, pochopil som, že najlepšie bude venovať sa svojej práci. Čo sa týka THE MORTAL, priama súvislosť medzi týmto projektom a zemetrasením nie je. Ale keďže som mal čas i možnosti, rozhodol som sa vložiť do tejto práce všetko, čo sa nahromadilo. Chcel som, aby táto duchovná očista prešla úplne všetkým. Napríklad posledná pieseň albumu Sayonara Waltz- je to dušu drásajúca pieseň o strate mojich blízkych, no počúvajúc ju občas rozmýšľam o iných ľuďoch, predstavujem si, ako si matka privinie k sebe svoje dieťa, túli sa k nemu...

JY: Takže ste do nej zámerne vložili taký význam?

AS: Nebolo to hlavným motívom, no do určitej miery som rád, ak ju tak vnímajú.

JY: No jednako, akokoľvek by sa vám páčilo také zobrazenie sveta, má zmysel spievať o živote a smrti práve teraz?

AS: Pokiaľ ide o vytvorenie albumu, okrem tejto témy pre mňa ostatné nie sú zvlášť zaujímavé. Navyše, postupne sa blížim k veku, v ktorom zomreli moji rodičia. Celkom jasne som si to neuvedomoval, ale čakanie na smrť stále žilo v mojom podvedomí. Zdá sa mi, že práve táto sila ma núti písať. Pomaly, ale isto starnem *úsmev*.

JY: Teraz ste blízko tomu veku, v ktorom zomrel váš otec?

AS: Do veku, kedy zomrela matka, mi ostávajú dva roky, do toho, kedy otec, štyri. Podľa všetkého z tohto albumu doslova srší môj strach. Môj psychický stav súvisí s tým, že už som dosiahol určitý vek.

JY: To, čoho sa bojíte, je strach zo smrti?

AS: Ani nie tak strach zo smrti ako takej, skôr strach z osamelosti a smútku, ktorý po sebe zanecháva. Keď si spomeniem na pocity, ktoré som prežil a tentoraz ich prežíva niekto iný, ostane mi strašne smutno. No pokiaľ ešte nie je neskoro, prosím, objímte tých, čo sú pri vás. Nech už to znie akokoľvek idylicky *úsmev*.

JY: Akým spôsobom píšete texty?

AS: Najprv pre mňa skladajú hudbu. Počúvam ju a v hlave mi vzniká niekoľko kľúčových slov. Odrazím sa od prvého dojmu z atmosféry a potom píšem text, voliac slová hodiace sa k danej melódii, riadiac sa len fantáziou a intuíciou.

JY: Píšete od ruky?

AS: Spočiatku áno. Hneď ako text nadobudne konkrétnejšiu podobu, prepisujem ho na počítači. Inokedy sa stáva, že všetko naraz zmažem *úsmev*, keď sa mi zdá: „Niečo nie je v poriadku. Klamem sám seba.“

JY: Myslím, že píšete dosť otvorene.

AS: Po prvé, je to preto, že neviem písať profesionálne a obratne. A ešte preto, lebo či chcem či nechcem, mojím hlavných zdrojovým materiálom som ja sám.....moje pocity, myšlienky, nedostatky, pokrytectvo. O tom všetkom môžem písať slobodne a bez strachu, že niekoho urazím *úsmev*.

JY: Aké to je- čítať text napísaný úprimne o sebe samom?

AS: Je to ťažké. No spievať o hľadaní šťastia nie je pre mňa.

JY: Je to akoby ste skúmali sám seba?

AS: Niečo také. Hľadám, či som niečo nepokazil. No nakoľko je to piesňová lyrika, môžem sa v nej prikrášliť alebo krásu deformovať. Príliš zjavné veci je lepšie trochu zaobaliť..... Či je to dobré či zlé, no robím to tak *úsmev*. Veľmi sa bojím raniť city druhých ľudí, preto ak sa budem vysmievať zo seba samého, nikto sa nebude na mňa sťažovať.

JY: Podľa mňa je to veľmi originálny prístup. Zrejme sa po napísaní jednej piesne cítite úplne vyčerpaný.

AS: Preto keď príde čas spánku, nemôžem zaspať a keď sa mám zobudiť, nemôžem sa prinútiť vstať. No odhliadnuc od toho, myslím, že som šťastný. Keď robím svoju prácu, všetci sa ma pýtajú na moje historky, rozširujú ich a podobne *úsmev*.

JY: Keď som prvýkrát počúval album, prekvapila ma DEAD CAN DANCE. V strede piesne niekoľkokrát za sebou vykrikujete slová z Hamletovho monológu – byť či nebyť...

AS: Aj keď som prevzal tieto slová z Hamleta, je to skrátka môj nárek ako človeka v rámci príbehu albumu. Nie je v tom nejaký hlbší zmysel, no ak ho tam nájdete, nie som proti *úsmev*.

JY: Ja som ho veľmi usilovne hľadal *úsmev*. Na začiatku „Hamleta“, duch bývalého kráľa, Hamletovho otca, povie synovi, že ho otrávil terajší kráľ, no kráľom sa má stať Hamlet. Príbeh začína slovami nadprirodzenej bytosti a ďalej musí Hamlet prejsť cez nevyhnutné útrapy. „Macbeth“ tiež začína slovami čarodejnice o tom, že sa má stať kráľom, no začína pochybovať, či je to skutočne nevyhnutné. Macbeth musí zažívať zbytočné utrpenie. Myslím, že podstata THE MORTAL tkvie v utrpení, ktoré je nevyhnutné.

AS: Taký je už môj svet, o ktorom hovorím v albume I AM MORTAL. Po otcovi i matke som zdedil zvyk trpieť, prežívam svoj život v agónii. Vari by nebolo lepšie robiť všetko pre svoje dobro? Ale nie, ja zo všetkých síl trpím. Všetkými možnými i nemožnými spôsobmi.

JY: Zdá sa mi zaujímavé, že takéto útrapy sú vlastné všetkým príbehom.

AS: Máte na mysli príbehy pre pobavenie?

JY: Áno.

AS: Súhlasím s vami. Vlastne je to katarzia. Jeden človek zabije otca iného človeka a stane sa kráľom. Pozeráme sa na slzy a hnev vo filmoch alebo čítame o nich v knihách a tieto diela nás očisťujú od takýchto strastí. Bol by som rád, keby sa tento album stal tiež takým dielom.

JY: Aké strasti sa vám zdajú nevyhnutné? Napríklad, slovo „láska“ sa vo vašej tvorbe objavuje dosť často. Podľa vás je láska nevyhnutné utrpenie?

AS: Mmmm.....myslím, že je nemožné pochopiť, čo je to láska. Nemôžeme ju ani vidieť, ani vyjadriť pomocou slov. Čo je to za pocit? Týmto slovom sa nazýva aj romantický zväzok muža a ženy i puto medzi rodičmi a deťmi. Aj ja som dostal lásku od matky. Od otca som ju dostal v skreslenej podobe. Teraz rozmýšľam, v akej podobe môžem odovzdať lásku svojmu vlastnému dieťaťu. Ostatne, nechystám sa ju odovzdávať príliš horlivo *úsmev*. Neviem, čo vo mne predstavuje to niečo, čo sa javí ako láska, no viem, že ak nám to vezmú, cítime hrozný smútok a osamelosť.

JY: Vysvetľujete si lásku ako pozitívny cit?

AS: Kde je láska, tam je aj nenávisť, odlúčenie.....Už zo svojej podstaty nevidím lásku ako stopercentne pozitívnu. Láska je dosť problematická záležitosť *úsmev*.

JY: *úsmev* Áno, odovzdať ju svojmu dieťaťu je tiež ťažká práca.

AS: Asi je lepšie „neodovzdávať“, ale „cítiť“. Napríklad, niekedy si spomínam: „Ale môj otec bol taký“, „A moja matka bola taká“ a tak podobne. Prostredie, v ktorom som vyrástol, bolo predsa strašne „plačlivé“.

JY: Zaujímavé, súčasná rodina Sakuraia je tiež plačlivá? *úsmev*

AS: To som len ja *úsmev*.

JY: *úsmev* Ešte jedna pieseň, ktorá bola pre mňa prekvapením, je Ginyoru.

AS: Tento príbeh je inšpirovaný kĺbovými bábikami. Je to skrátka moja záľuba. Je to trochu smutný príbeh, v ktorom hrdina rozmýšľa, čo by mal urobiť, aby bezcitná bábika získala schopnosť cítiť. Akoby taká o čosi smutnejšia NHKMinna no Uta *úsmev*.

JY: Rozumiem *úsmev*.

AS: Mám rád príbehy o neopätovaných citoch a prehrách.

JY: V texte figuruje „Grand Guignol“. Pokiaľ viem, je to parížske divadlo hrôzy, založené koncom 19. storočia.

AS: To je tiež moje hobby. Atmosféra Grand Guignol vládnuca v duchu freak show je moja lahôdka.

JY: Kedysi som čítal, že Grand Guignol, založený v temnom Paríži 19. storočia, keď naplno prekvitala filozofia pozitivizmu, komickým spôsobom predvádza fakt, že človek, ak sa mu bližšie prizrieme – je stvorenie šialené a narušené. Ako je to podľa vás, naozaj sa v súčasnosti snažíme nasilu potláčať našich démonov?

AS: Tiež sa mi zdá. Ak budem hovoriť také veci, ľudia sa na mňa pravdepodobne naštvú, ale vychádzam z predpokladu, že človek, či sa nám to páči či nie, ani zďaleka nie je ideálny a keď pozerám na ľudí, vrátane seba, s pocitom úplnej rezignácie mávnem rukou. Ak sa spýtate, prečo som sa vyhol žalostnému koncu... hoci som spravil aj veľa prešľapov *úsmev* ..... je to preto, že som mal hudbu, že som sa mohol pohrúžiť do svojho sveta a ukryť sa v nej. Teraz už nemám miesto, kde by som sa mohol skryť. Myslím, že keby sa teraz niečo stalo, ani by som nevedel, kam utiecť a čo robiť.

JY: Ďalšia skladba, Tsuki, je zaujímavá aj vizuálne. Tým, ako sú rozmiestnené riadky.

AS: Všetko robím neskoro v noci, sám, tajne, nepozorovane. Preto, aby som sprostredkoval tento pocit, požiadal som, aby text v booklete umiestnili týmto spôsobom. Inšpirovaný hudbou, vložil som do textu svoje želanie byť nehmotnou bytosťou, prostredníkom.

JY: Teda keď zvuk našiel formu v slovách, prevzal takúto podobu?

AS: Áno. Okrem toho, i keď nie je možné vidieť ten istý obraz, ktorý vidí skladateľ, vždy mám na pamäti myšlienku, ako skladateľa poteší, ak uvidím to, čo si predstavoval on. Táto pieseň je vnútorným dialógom, v ktorom sa pýtam sám seba, či skutočne žijem robiac to, čo mám rád.

JY: Chápem. Pieseň Mortal ma zasiahla až do hĺbky duše.

AS: V nej som chcel jasne a zreteľne vyjadriť tú myšlienku, že keď budem umierať... nech by som sa akokoľvek pretvaroval, vzpieral sa a tvrdil „Nechajte ma tak, som v poriadku“, v skutočnosti budem s najväčšom pravdepodobnosťou hľadieť v absolútnej a nekontrolovateľnej hrôze do tváre smrti a zúfalo lipnúť na živote.

JY: A čo si myslíte a cítite teraz, keď váš album vyšiel?

AS: Aj keď som sa počas práce na albume strašne unavil, teraz vo mne postupne narastá pocit naplnenia a spokojnosti, že som to zvládol. Ale ak budú odo mňa chcieť, aby som to robil každý rok, tak sa naozaj zložím, lebo po psychickej stránke to bolo niečo ako výbuch (toto slovo bolo trochu ťažké preložiť, v tomto kontexte môže znamenať psychické vytrženie až vyhorenie)

JY: Je niečo, čo vám na uvedomení si neodvratnosti smrti otvorilo oči?

AS: Opäť sa budem chvastať so svojím nešťastím, no moja matka zomrela na rakovinu v tom čase, kedy sa mi zdalo, že sa všetko dá do poriadku. Myslel som si: „Žiaden boh neexistuje. Inak by nedopustil takú nespravodlivosť.“ Svet vo všeobecnosti je nespravodlivý. Človek je nespravodlivý, spoločnosť je nespravodlivá. Dá sa povedať, že som sa s tým zmieril. No práve preto sa chcem venovať tomu, čo mám rád. Keby všetci robili niečo, čo majú naozaj radi, možno by zmizli aj kadejaké zvláštne zločiny.  Ja osobne som si ujasnil, že sa chcem aj naďalej venovať aspoň jednej veci, ktorá ma skutočne baví.

JY: Rozumiem.

AS: Prvý význam slova „MORTAL“ je „ten, komu je súdené zomrieť“, no znamená to aj „človek“. Preto v názve albumu priam idiotsky vyhlasujem „I AM MORTAL“ – „Ja som človek“. I keď mi je súdené zomrieť, cítim to tak, že tým, ako som priznal, že som obyčajný smrteľník, zanechal som hľadanie výhovoriek. Dáva mi to možnosť rozhodnúť sa robiť to, čo mám rád, keď stojím pred otázkou „Čo mám robiť? A ako?“ Asi niečo také.

JY: Hovoríte to ako posolstvo pre poslucháčov a čitateľov?

AS: Nie, nemám nič také závažné, čo by som vo svojom mene mohol odkázať všetkým. No predsa, venujme sa všetci niečomu, čo nás baví a budeme duševne zdraví. I keď mám pocit, že mi na to povedia: „Ty by si mal radšej pomlčať“ *úsmev*.

JY: Toto číslo je venované hide-sanovi. Kedysi dávno ste s ním v relácii Waratte iitomo telefonovali. Je tak?

AS: Bolo to do istej miery v rámci reklamy. Ale bol som strašne rád, že som hide-kuna mohol predstaviť.

JY: Istotne ste spolu neraz pili.

AS: Áno. Toľkokrát. Spomínam si, že sme sedeli vedľa seba na bankete na počesť ukončenia práce na sólovom projekte Issay-sana z Der Zibet. Naskytla sa mi  šťastná príležitosť si s ním kamarátsky pohovoriť. Vtedy povedal: „Ak by nebolo Yo-chana (Yoshiki), nevenoval by som sa hudbe.“ Tieto slová vo mne zanechali silný dojem, preto si ich tak dobre pamätám.

JY: Teda, to som nevedel. A pre vás, Sakurai-san, je niekto, o kom môžete povedať, že ak by nebolo toho človeka, nevenovali by ste sa hudbe?

AS: Keby nebol Imai-san, nebol by som v BUCK-TICK..... možno... neviem *úsmev*. No určite môžem povedať, že vďaka tomu, že je Imai-san, cítim sa spokojne.

Fish Tank #78 Atsushi Sakurai

Originally translated by: Pikopiko
Preklad: Natalus

FT: Album I AM MORTAL je ponurý od prvej piesne až po poslednú. Mám však dojem, že nie ste sám..alebo lepšie povedané, nehľadáte samotu ale ľudské teplo.
AS: Keď znova počúvam album po tom, čo je dokončený, áno.. mám ten pocit, že nie som sám, nehľadiac na samotu, v ktorej sa nachádzam. Máte pravdu, je to presne to, čo hľadám. Počas celého albumu opakujem jednu a tú istú vec: "Nie, nie, nechcem zomrieť sám!" V konečnom dôsledku, nech by som sa akokoľvek naparoval, pretvarujúc sa, že je mi samému dobre, že aj v samote vidím krásu, nakoniec nerobím nič iné, len fňukám: "Nechcem, toto nechcem."
 
FT: The full album I AM MORTAL is gloomy from the first to the last song. However I got the impression that you're not alone or better said you're not searching for solitude but human warmth.
AS: When listening to the album again after it is completely finished, yes... there's a feeling that I'm not alone regardless of the solitude I'm in. You're right, this is exactly what I'm looking for. Throughout the whole album I repeat the same thing: "No, no, I don't want to die alone. After all even if I boast and pretend that I feel good being alone, finding a great beauty in solitude, in the end I'm just doing nothing but whimpering: "I don't want this, just don't want this."

FT:  Mimochodom, na DVD ste všetci mali klobúky. Zdá sa mi...ako to povedať... vyzerali ste ako takí rojkovia.
AS: Odhliadnuc od toho, že sa vám tak môžeme javiť, ubezpečujem vás, že sme všetci seriózni dospeláci *úsmev*. Napriek tomu by som rád povedal: "Zažite katarziu z uvedomenia si vlastnej smrteľnosti a snívajte!"

FT: By the way, you all wore hats in PV's. It seemed to me that.. how should I say it... you look like the castle-builders.
AS: Apart from the fact that we may be considered to be the castle-builders, we're all serious grown-ups *smile*. Nonetheless I would like to say: "Go through a catharsis of realizing your own mortality and dream!"


FT: Aký ste mali rok?
AS: Po tom, ako sme začali s The Mortal, všetko bolo veľmi vyčerpávajúce. Každý deň som robil veľa rozhodnutí, každý deň som si opakoval: "Nerozptyľuj sa, si predsa THE MORTAL!"

FT: How was your year?
AS: After beginning with The Mortal, it was very exhausting. Everyday I made many decisions, everyday I repeated to myself: "Don't distract yourself, you're THE MORTAL!"

Ongaku to Hito: THE MORTAL. Interview with Atsushi Sakurai

Originally translated by: Pikopiko (спасибо большое|
Preklad: Natalus


OTH: Skutočnosť je taká, že človek je predurčený zomrieť. Ale čo si myslíte, čo cítite v súvislosti s týmto faktom? Je to „nevyhnutné, a preto smutné“ alebo „tak už je zariadený svet, nedá sa s tým nič robiť“?

AS: Je to nevyhnutné, a preto sa bojím a búrim proti tomu. Je to nevyhnutné, a preto je môj hlas naliehavý. Už sa nedokážem zmieriť s týmto faktom, len sa zmietam a kričím od strachu z tejto nevyhnutnosti.

OTH: Rozumiem. Mali ste podobné pocity aj počas práce na vašom sólo projekte?

AS: Áno, dá sa povedať, že som sa stal posadnutým týmto strachom. Rozhodne.....aj keď je zbytočné dohadovať sa s nevyhnutnosťou, chcem sa vyjadriť. „Chcem niečo povedať! Nechajte ma, nech niečo poviem!“ (*úsmev*) Nejak tak.

OTH: Môžeme to nazývať odvrátenou stránkou priania žiť?

AS: Áno.....to je ono. Dokonca aj ja cítim, ako veľmi lipnem na svojom žalostnom živote. Ak napíšem mnoho slov, v každom prípade sa budú všetky vzťahovať ku mne samému. Je správne, že som bol nútený zamyslieť sa nad sebou znova, uvedomiť si aj túto stránku a pochopiť, že napokon chcem žiť, chcem sa chopiť svojho mizerného života.

OTH: In fact, the irrevocable truth is that a man is destined to die. But what are your thoughts and feelings on this? “It is necessary, therefore it is sad” or “that’s how the world works, it can’t be helped”?

AS: It’s necessary, therefore I’m afraid and I rebel against it. It’s necessary, therefore I’m pushing my voice.  Now I’m no longer able to reconcile this fact, I’m just shaking and crying out in fear of that necessity.

OTH: I understand. Did you have such feelings when you were working on your solo record?

AS: Yes, I can say, I’ve become obsessed with this fear. By all means…..even though it’s pointless to negotiate with the necessity, I want to express myself. “I want to say something! Let me say something!” (*smile*) Like that.

OTH: Can we call it as the other side of the wish to live?

AS: Yes…..that’s the way it is. Even I myself have felt how much I cling to my sorrowful life. If I write many words, they will refer to me in any case. It’s right that I was forced to rethink myself, to become aware of that other side and understand that I want to live after all. I want to grasp at my miserable life.

You can read a full interview in Spanish here. 

Fish Tank #77 Atsushi Sakurai

Originally translated by: Pikopiko
Preklad: Natalus 

FT: Pravdepodobne ste v týchto dňoch dosť zaneprázdnený.

AS: Áno, vnímam to každý deň. Pár dní dozadu boli až 40 stupňové teploty, aj keď sa to ťažko znáša, od istého času si myslím, že práve takto sa dá lepšie pochopiť „duša leta“. Koniec koncov, leto má byť horúce. Keď sa postupne stišujú „min-min“ cikády a začnú spievať tie večerné, začne vám byť ľúto za odchádzajúcim letom, je tak?

FT: Myslela som si, že ste tak pohltený prácou, že nad tým ani nerozmýšľate.

AS: Nahrávacie štúdio sa nachádza na mieste s množstvom zelene. Cikády tam cvrlikajú ako šialené.  Mám to tam len na skok, potom sa úplne ponorím do pracovnej atmosféry. Po skončení nahrávania vyjdem na ulicu a počujem ohlušujúci zbor: „Miiin-miiin-miiin!“ Veru, je dôležité vnímať krásu ročného obdobia. Ako sa schyľuje k večeru, môžete počuť aj iný hmyz.....Keď zavádzam reč na takéto témy, asi si myslíte: „Mm...už starne“ (*úsmev*).

FT: Nič také (*úsmev*).

AS: Kedysi som nemal rád leto, ale teraz mám pocit, akoby boli spievajúce cikády doslova zborom života. Akoby každá z nich opakovala: „Som živá!“ Predsa len, leto je krásne.

FT: You are probably very busy these days.

AS: I can feel it every day. A few days ago the temperature reached 40 degrees, though it’s hard to cope with heat like that, a while back I started to think the spirit of summer can be felt much better in this way. After all the summer is supposed to be hot. When the chirping min-min cicadas are gradually becoming silent and the twilight cicadas start to sing, you can feel a sorrow that comes with summer’s end, right?

FT: I thought you are so absorbed in recording that you don’t even think of it.

AS: The studio is located in a place with a lot of greenery all around. Cicadas are chirping like crazy there. It just takes me one step to the studio, then I completely immerse myself in the working atmosphere and after finishing the recording I come out to the street and there is a deafening choir: „Miiin-miiin-miiin!“ Well, it’s important to perceive beauty of the seasons. At the start of the evening you can hear another insects..... When I broach such talks, you probably think: „Mm...he got old“ (*smile*).

FT: Nothing like that (*smile*)

AS: I didn’t like summer before but now it seems to me that cicada singing is a choir of life. It is as if each of them repeated: „ I am alive!“ Nevertheless, summer is beautiful.

Fish Tank #76 Atsushi Sakurai

Originally translated by: Pikopiko
Preklad: Natalus

"Mával som mačky odkedy som prišiel do Tokia. Býval s nami jeden kamarát, ktorý mal mačku, ale obľúbila si ma viac než jeho. Vždy som ju kŕmil. Keď som s ňou trávil čas, cítil som sa prirodzene a spontánne a to sa mi páčilo. Po dvadsiatke som vždy mal nejakú mačku. Keďže teraz žiadnu nemám, je to pre mňa dosť nezvyčajné. Stal som sa na nich trochu závislý. Skoro som prestal chodiť von. Keď ma pozývajú na pohárik, odpoviem: Aj by som šiel ale..nechce sa mi, mňau ~ (*úsmev*)"

"I have lived with cats since I came to Tokyo. One friend who lived with us, he got a cat but she favored me more than him. I was always feeding her. So when I spent my time with her I had a feeling of naturalness and spontaneity. It was really good. After reaching the age of 20 I continued to live with cats. Because I don’t have a cat now, it’s very unusual for me. I have become a bit addicted to my pets. I have almost stopped going out. When I am invited for a drink, I answer: „Yes, but..I’m lazy for it, nya~“ (*smile*)" 

„Risknem to a priznám sa, že v poslednom čase pravidelne jazdím na bicykli. Aj keď ja sám si myslím, že to nejde dokopy s mojím imidžom (*úsmev*).“

"I take the risk to say that lately I've been riding a bike regularly. Although I myself think it doesn't suit my image (*smile*)."

Q&A

1. Aký je váš obľúbený film od Studio Ghibli?

    What is your favourite Studio Ghibli movie?
AS: Hotaru no Haka ("Hrob svetlušiek- Grave of the Fireflies")

2. Ktorá pieseň vám pripomína leto?

    What song reminds you of summer?
AS: Everyday is Halloween  

3. Ktorú časť lekárskej prehliadky najviac neznášate?

    Which phase of medical examination do you hate the most?

AS: Odber krvi, injekcie. Blood taking, injection needles.