Rolling Stone Japan (2015) Atsushi Sakurai, THE MORTAL: May Everything Goes Through The Catharsis

Rolling Stone Japan Edition vol. 104 (December, 2015)
Interviewer: Joe Yokomizo

Originally translated by: Pikopiko (Спасибо большое за этот совершенный перевод. Великолепная работа!)

English translation by: Natalus

After 11 years from his first solo work, Atsushi Sakurai of BUCK-TICK has launched the new solo project THE MORTAL. The album I AM MORTAL will be released on November 11th. It clearly reflects a worldview related to gothic-rock that has had a significant impact on Sakurai.

This harsh, spectacular and tragic work of art will pull us down into the darkness. Why does Sakurai portray such world in his lyrics and what has preceded it? Through the band with "death" in the title Sakurai talks about his own world and life.

JY: When we translate the word „MORTAL“, we get „the one that is destined to die“. Considering the present times, it seems to me that you have chosen a rather crude title. 

AS: Yes *smile*. I had also another two or three options, but from the legal point of view, I couldn’t use them. „THE MORTAL“ has appeared at the end. After thinking for a long time, I've realized, it’s only fitting because it’s exactly how I will end up.

JY: We met for the first time two years ago. It was backstage at the open air festival. At that time I had the impression that you would kill us if we called you for the interview *smile*. But when we talked to each other, I saw that you are honest and sensitive person.

AS: It just seems to you *smile*. I am faint-hearted.

JY: Really? What you were like as a child?

AS: To be honest, in the interviews I very often talk about my childhood. I was very withdrawn, even in the elementary school teachers write comments on my report card: „I don’t even know if he is here or not.“ I was like that because of my family situation.

JY: What was the problem?

AS: Now I will boast about my misery again, but to put it simply, since childhood I lived in an awfully violent environment because of my father. He beat mother everytime he got drunk. I had to look at it all over again, just when I became aware of myself. I was a gloomy boy and during that whole time I thought: „If the world is like that, then it would be better for me to die.“ To a child, parents are everything. I was the child who was trying to understand: „Why did I have to be born in such place?“

JY: Probably you've been cursing your fate.

AS: Yes, I was angry with father, I felt absolutely hopeless. Basically I didn’t know what it’s like to be interested or absorbed in something. Everything continued until I was 18 and my father passed away...

JY: It had to be a crucial moment in you life. As if you were liberated from it.

AS: Yes. Mother felt relieved too. We hoped we could finally live happily. I felt like a weight lifted off my shoulders. Until that moment, all my life I had always made concessions... I had put up with that and then I got exhausted. I was thinking about what to do next. How can I even try to appear like a human, considering the fact that I had such thoughts towards father like: „I will kill him one day.“ However I understood that to my mother, he was one of the family too. Anyway, I honestly had a feeling that the hell finally ended.

JY: Was it your first experience with death?

AS: Yes, when I touched a corpse, I thought: „Oh, so it’s like this. No matter how bad father was, still it was hard to say goodbye to him.“ Those were my first feelings associated with death. Despite of the fact that I wanted him to die soon, I felt that I’ve got a hole left inside of me.

JY: Were you already familiar with music back then?

AS: I started liking music during the last years of elementary school (from 10 to 12 years of age). I saw Julie-san in television and I was so impressed by his beauty that I immediately became his fan.

JY: And when did you become familiar with gothic-rock?

AS: At first I listened to something similar. It was „Let’s Dance“ by David Bowie. In the 80’s, when MTV launched, I got to know a band that had covered Bowie’s songs. Starting from this information I came to Bauhaus. Listening to their music, I immediately plunged myself into darkness.

JY: The gloomy concept of THE MORTAL is expressed by gothic-rock. It is written that the term „gothic“ is derived from the tribe of Goths who destroyed the formerly prosperous Roman culture. This word represents not only the barbarian and contradictory culture of Goths, but also a style of Medieval art developing between the 12th and 15th Century in the territory north of the Alps.

AS: That’s very informative.

JY: At first, European people had a scornful attitude towards this barbarian and irrational culture of Goths. But gradually, when they got to know them more and soaked up the darkness that was independent of mind and light, they thought the world of darkness has its own logic.

AS: How incredible those ancient people were.

JY: Yes, they were. On the other hand, in 21st Century Japan, it seems to me as if a whole society is ruled by rationalism, information and light.

AS: To be objective, when we are talking about miseries of modern life, we have our personal issues in mind *smile*.

JY: Of course *smile*.

AS: Personally, I isolate myself from information. I don’t want to be a source of them either. As for the social media, I’m afraid of them, they‘re out of control. I understand they can make people’s life easier though. It’s because I was the kind of child who was engaged in favourite activities spending all his time in his room. The child who has always played with the same doll, and although he’s grown up now, he’s still doing something like that.

JY: I’m really interested what’s your lifestyle in these bright times? Do you wake up and eat breakfast every morning?

AS: No, I don’t. Total chaos rules my daily schedule *smile*. I don’t have a strenght to live a life of rational society. My problem is that I am like a bat. I’m coming with the evening.

JY: I think these days, people are more likely to prefer sunny places.

AS: Maybe I’m just using it as an excuse, but there are also such people who don’t like the sun. Sometimes I meet people amongst them who find darkness comforting.

JY: As a person who likes the darkness, do you think there’s a truth in it?

AS: Yes, I do. Everybody expresses sympathy after a tragedy, but it seems to me that not everybody give a helping hand. It’s some kind of sudden attack of hypocrisy. When someone says „Let’s hold each other‘s hands“, I think about whether it’s possible to constatntly keep up with that. I’m so distrustful. Probably, it would be difficult for me not to be like that. But there are also people like me, the similar kinds of bats, who feel the opposite way.

JY: What was the impulse to make a solo work with this type of worldview?

AS: I didn’t have any serious reason. I just had some free time.

JY: An earthquake, for example. On March 11. Has it participated in making your decision to start a solo project?

AS: During the earthquake I had a feeling of absolute helplessness. Whatever I’d say would be completely useless. Such encouraging words as „Cheer up!“ don’t work for me. On the other hand, it was clearly necessary to put myself into work, but there was no mood for it. I had not understood how I felt. I admire people who don’t feel despair and find the strength to keep going, but I can’t do it. I have been very worried about everything.

JY: In THE MORTAL that has been created after a while from the earthquake, I have been looking hard for your message related to this event.

AS: At that time I felt helpless, but when I asked myself what I can do, I realized that it will be better to focus on my work. As for THE MORTAL and the earthquake, there’s not a direct link. But because I had time and opportunity to make this project, I’ve decided to put everything that has accumulated into it. I want this spiritual catharsis to go through everything. As for the last song of the album – Sayonara Waltz- it’s the soul tearing song about loss of my close ones but when I listen to it I think about other people and imagine a mother hugging and cuddling her child...

JY: Have you intentionally given such meaning to it?

AS: It has not been my primary intention but I am happy to some degree if it’s perceived in that way.

JY: Though you may like this imagery, does it make sense to sing about life and death at this moment?

AS: As for the writing the album, I’m not particularly interested in any other subject besides this one. Moreover, I’m gradually approaching the age when my parents died. I haven't been fully aware of that, but the waiting for death has always lived in my subconscious. It seems to me, this is the force that drives me to write. Slowly but surely I’m getting old.

JY: Are you close to the age when your father died?

AS: I have two years left to reach the age when my mother died, four years when my father died. Apparently, this album overflows with my fear. My mental condition is linked to the fact that I have reached a certain age.

JY: Is it the death what you are afraid of?

AS: It’s not of death itself, but a loneliness and sadness it leaves behind. When I remember those feelings I have experienced and someone else experiences them now, I remain sad. Please hug those around you until it’s too late. No matter how idyllic it sounds *smile*.

JY:  In which way do you write lyrics?

AS: At first they write music for me. While listening to it, a few key words arise in my mind. Starting from the first impression of the atmosphere, I write lyrics and choose words that fit together with the melody, following only my intuition and fantasy.

JY: Do you write free-hand?

AS: Yes, in the beginning. As soon as lyrics acquire more concrete form, I type them on computer. Sometimes happens that I delete everything at once *smile*, when it seems to me like: „Something’s not right. I’m lying to myself.“

JY: I think you write very openly.

AS: Firstly, it’s because I don’t know how to write professionally and skillfully. Secondly, whether I like it or not, I am my own source material..... my feelings, thoughts, imperfections, hypocrisy. I can write willingly about all those things, without fear of offending someone *smile*.

JY: How it feels to read lyrics you have written honestly about youself?

AS: It’s difficult. But singing about searching for happiness is not for me.

JY: It’s as if you have been exploring yourself?

AS: Something like that. I look for mistakes I might make. Whereas they’re song lyrics, I can embellish myself through them and also deform beauty. It’s better to slightly conceal those things that are too obvious..... Whether it is good or bad, but I do it like that *smile*. I’m afraid that I might hurt other people’s feelings, so if I mock myself, no one will complain about me.

JY: In my opinion, it is a very original approach.

AS: Therefore, when it’s time to go to sleep, I can’t fall asleep, and when it’s time to wake up, I can’t make myself get up. Apart from that, I think I’m happy. When I do my work, eveyrone asks me about my stories, spreads them and so on *smile*.

JY: When I first listened to the album, DEAD CAN DANCE surprised me. In the middle of the song you shout out words from Hamlet’s monologue – to be or not to be...

AS: Although I took those words from Hamlet, it’s just my lament as the character within the story of the album. There is no deeper meaning behind it, but if you find some, I’m not against it *smile*.

JY: I have been busily searching for it *smile*. At the beginning of „Hamlet“, the ghost of King, Hamlet’s late father, tells his son that he was poisoned by the present king, but Hamlet should inherit the throne. The story begins with the words of the supernatural being and then Hamlet has to go through necessary hardships. „Macbeth“ starts with the witches‘ prophecy that he shall be the king but he begins to doubt the necessity of that. He has to go through unnecessary suffering. I think that the essence of THE MORTAL consists in the necessary suffering.

AS: So, that’s my world I’m talking about in the album I AM MORTAL. I inherited my parents‘ habit of suffering, I live my life in agony. Maybe it would be better to do everything for my own good. But not in my case. I suffer with all my might, by all possible means.

JY: It seems to me that such suffering is typical for all kinds of stories.

AS: Do you mean those stories to entertain?

JY: Yes, I do.

AS: I agree with you. Actually, it’s the catharsis. Someone kills someone elses’s father and becomes a king. We look at tears and anger in movies or we read about them in books and these works of art cleanse us from such suffering. I would be pleased if this album became such a work too.

JY: What kind of suffering do you think is necessary? For example, the word „love“ appears quite often in your work. Do you think the love is an inevitable affliction?

AS: Mmmm..... it’s impossible to understand what the love is, I think. We can neither see nor express it through words. What kind of feeling is it? This word is used to describe a romantic relationship between a man and a woman but also a bond between parents and children. I received love from my mother too. I received it from my father in a warped form.  Now I think about the form in which I can trasmit love to my own child. By the way, I’m not going to be too eager over it *smile*. I don’t understand what is that something inside of me that appears to be the love but I know if it’s taken away from us, we feel a terrible sadness and loneliness.

JY: How do you interpret love? Is it a positive feeling?

AS: Where there is love, there is also hate and isolation..... Due to my nature, I don’t consider it entirely positive. Love is a very difficult matter *smile*.

JY: *smile* Yes, giving it to one’s own child is a big deal too.

AS: Maybe it’s better not to „give“ but „feel“. Sometimes I remember: „But my father was like this and my mother was like that“ and so on. It was a very „tearful“ home surroundings I grew up in.

JY: Interesting. Is it current Sakurai’s family also „tearful“? *smile*

AS: It’s just me *smile*.

JY: *smile* One more song that surprised me was Ginyoru.

AS: This story is inspired by ball-jointed dolls. That’s simply my favorite hobby. It is quite a sad story where the main character is thinking about what should he do to make a feelingless doll able to feel. It’s like NHK Minna no Uta, but a little more sad *smile*.

JY: I see *smile*.

AS: I like stories about unrequited love and failure.

JY: There’s a reference to „Grand Guignol“. As far as I know, it’s a Parisian theatre of horror, opened at the end of the 19th century.

AS: That’s my hobby too. The atmosphere of Grand Guignol dominated by a freak show style is my piece of cake.

JY: I have read that Grand Guignol was established in the dark 19th Century Paris, when the positive philosophy has been booming, and in a comical way, it shows up-close look at the human being as a mad and broken creature. In your opinion, do you think we really try to supress our inner demons today?

AS: It seems to me like that. If I talk about such things, people will be probably angry with me, but I’m starting from the assumption that a man, whether we like it or not, is far from being ideal and when I look at people, including myself, I just give a resigned wave of a hand.  When you ask how did I escape a sorrowful destiny... although I have made many mistakes *smile* .....it’s because I had my music, I was able to hide in it and immerse myself into my own world. Now I have no place to hide. If something happened to me, I wouldn’t even know what to do and where to go.

JY: Next song, Tsuki, is also visually interesting. There is some specific line spacing.

AS: I do everything late at night, secretly, being alone and unseen. I wanted to convey this feeling so I have asked for replacing text in booklet this way. Inspired by music, I‘ve put into lyrics my wish to become an immaterial being, a mediator.

JY: So when a sound has found itself in the form of words, then it has taken the form of these lyrics, right?

AS: Yes. Besides that, although it is not possible to have the same vision as the composer, I always keep in mind that he would be glad if I could see what he sees. This song is an inner dialogue in which I ask myself if I do what I really love.

JY: I see. The song „Mortal“ has hit me to the depths of my soul.

AS: Through this one I wanted to clearly express an idea that when I‘ll be dying... no matter how much I would pretend, defy and claim „Let me alone, I’m fine“, in fact I will most likely stare in absolute and uncontrollable awe into the face of death and desperately cling to life.

JY: What do you think and feel now when your album finally came out?

AS: Although I became terribly tired while working on it, now I have a gradually growing sense of fulfillment and satisfaction, because I’ve mastered it. But if they want me to do this every year, I will definitely have a breakdown. In psychological aspect, it was something like burn-out (it was a bit difficult to translate this word, in this context it may mean "explosive feeling" or "exhaustion")

JY: Is there something about the realization of the necessity of death what have opened your eyes?

AS: Again I will brag about my tragedy but my mother died of cancer when everything seemed to go right. I thought: „There’s no god, otherwise he wouldn’t allow such injustice.“ The world is unjust in general. A man is unjust. A society is unjust. I can say that I have become reconciled to it. That’s why I want to devote myself to something I love. If everyone did what they really wanted, perhaps various kinds of wrongdoing would disappear. Personally, I made myself clear that I want to keep doing at least one thing that I really like.

JY: I understand.

AS: The first definition of the word „MORTAL“ is „the one that is destined to die“, but it also means a „man“. Therefore in the album’s title I idiotically claim that „I AM MORTAL“ – „I am a man.“  Although I am destined to die, I feel that when I admitted to myself that I’m a mere mortal, I gave up my excuses. It gives me a chance to decide for what I like to do when I’m faced with a question: „What should I do? And how should I do it?“ Something like that.

JY: Do you mean it as a message to listeners and readers?

AS: No, I don’t have any serious message which I could deliver to everyone. But yet let’s do what we like and we will be mentally alright. Though I have a feeling they will tell me: „You would rather keep quite“ *smile*.

JY: This issue is dedicated to hide-san. A long time ago  you called him on the phone in TV show Waratte iitomo. Is that right?

AS: In some way, it was associated with promotion. But I was really glad that I could introduce hide-kun.

JY: Certainly you drank together many times.

AS: Yes, so many times. I remember that we sat next to each other at the banquet in honor of Issay-san of Der Zibet. There has been a happy occasion for me to talk with him. If there wasn’t Yo-chan (Yoshiki), I would never devote myself to music. His words made a strong impression on me, so I remember them so well.

JY: Hm, I didn’t know about it. And for you, Sakurai-san, is there someone whom you can say about  that if there wasn’t him, you wouldn’t devote yourself to music?

AS: If there wasn’t Imai-san, I wouldn’t be in BUCK-TICK..... probably... I don’t know *smile*. But certainly I can say that thanks to Imai-san, I feel content.

Rolling Stone Japan (2015) Atsushi Sakurai, THE MORTAL: Nech všetko prejde katarziou

Rolling Stone Japan Edition vol. 104 (December, 2015)

Redaktor: Joe Yokomizo 
Originálny preklad: Pikopiko (Спасибо большое за этот совершенный перевод. Великолепная работа!) 
Preklad: Natalus 

Po 11 rokoch od prvej sólovej práce spustil Atsushi Sakurai zo skupiny BUCK-TICK sólový projekt THE MORTAL. Album I AM MORTAL bude vydaný 11. novembra. Jasne odráža pohľad na svet príznačný pre gothic-rock, ktorý mal na Sakuraia značný vplyv.

Toto neľútostné, veľkolepé a tragické dielo nás strhne do temnoty. Prečo Sakurai vo svojich textoch zobrazuje práve takýto svet? Čo tomu predchádzalo? Prostredníctvom skupiny so slovom „smrť“ v názve Sakurai rozpráva o svojom vlastnom svete a živote.

JY: Keď preložíme slovo „MORTAL“, dostaneme „ten, komu je súdené zomrieť“. Zdá sa mi, že ste zvolili pomerne drsné pomenovanie vzhľadom na súčasnú dobu.

AS: Áno *úsmev*. Mal som ešte dve, tri možnosti, ale z právneho hľadiska ich nebolo možné použiť. „THE MORTAL“ sa objavilo nakoniec. Po dlhšej úvahe som pochopil, že sa to hodí, lebo je to presne to, čím skončím.

JY: Prvý raz sme sa s vami stretli dva roky dozadu. Bolo to v zákulisí open air festivalu. Vtedy som z vás mal taký dojem, že ak vás pozveme na rozhovor, zabijete nás *úsmev*. No keď sme sa porozprávali, pochopil som, aký ste úprimný a citlivý človek.

AS: To je len zdanie *úsmev*. Som bojazlivý.

JY: Vážne? Aký ste boli ako dieťa?

AS: Po pravde, veľmi často rozprávam v rozhovoroch o svojom detstve. Bol som veľmi uzavretý, už na základnej škole mi učitelia písali do vysvedčenia: „Neviem, či tu je vôbec prítomný alebo nie.“ Bol som taký kvôli pomerom v rodine.

JY: A v čom bol problém?

AS: Teraz sa znova začnem chváliť svojím nešťastím, ale vo všeobecnosti, od detstva som žil v prostredí strašného násilia, príčinou ktorého bol môj otec. Stále bil matku, keď bol opitý. Musel som sa na to pozerať znova a znova, práve vtedy, keď som si začal uvedomovať aj sám seba. Bol som zachmúrený chlapec, ktorý celý čas rozmýšľal: „Ak je svet takýto, bolo by lepšie, keby som umrel.“ Veď pre dieťa sú rodičia všetkým. Bol som dieťa, ktoré sa snažilo pochopiť: „Prečo som sa musel narodiť na takom mieste?“

JY: Pravdepodobne ste preklínali svoj osud.

AS: Preklínal, hneval som sa na otca, bol som úplne zúfalý. V podstate som nevedel, aké to je byť niečím zaujatý, mať z niečoho radosť. Všetko to pokračovalo a pokračovalo, dokiaľ som nemal 18 a otec zomrel...

JY: Musel to byť rozhodujúci okamih vo vašom živote. Akoby vás oslobodili.

AS: Áno. Matke sa tiež uľavilo. Objavila sa nádej, že odteraz budeme určite žiť šťastne. Cítil som sa akoby zo mňa spadlo bremeno. Celý život až do toho momentu som len ustupoval...zmieroval sa s tým a zrazu som bol vyčerpaný. Rozmýšľal som, čo budem robiť ďalej. Že sa vôbec prezentujem ako človek...vzhľadom k tomu, že voči otcovi som mal myšlienky ako: „Raz ho asi zabijem.“ Predsa som však chápal, že pre matku bol rovnako jedným z členov rodiny. Tak či tak, úprimne povedané, naozaj som mal pocit, že sa peklo skončilo.

JY: Stretli ste sa prvýkrát so smrťou práve vtedy?

AS: Áno, keď som sa prvýkrát dotkol mŕtvoly, pomyslel som si: „Aa.. tak také to je. Akokoľvek zlý bol otec, predsa len je smutné sa s ním rozlúčiť.“ To boli moje prvé pocity spojené so smrťou. Napriek tomu, že som chcel, aby čo najskôr zomrel, mal som pocit, že vo mne zostala diera.

JY: Vtedy ste ešte neboli oboznámený s hudbou?

AS: Hudba sa mi začala páčiť v posledných rokoch základnej školy (vo veku 10-12 rokov). Videl som v telvízii Julie-sana a bol som tak ohromený jeho krásou, že som sa okamžite stal jeho veľkým fanúšikom.

JY: A kedy ste spoznali gothic-rock?

AS: Najprv som počul niečo tomu podobné. Bola to „Let’s Dance“ od Davida Bowie. V 80-tych rokoch sa objavila MTV a dozvedel som sa, že existuje nejaká skupina, ktorá robí covery Bowieho piesní. Odrazil som sa od tejto stručnej informácie a dostal som sa k Bauhaus. Počúvajúc ich hudbu, ihneď som sa ponoril do temnoty.

JY: THE MORTAL tvorí pochmúrny koncept vyjadrený prostredníctvom gothic-rocku. Ako sa píše, samotné slovo „gotika“, gotický“ je odvodené od kmeňa Gótov, ktorí zničili kedysi prekvitajúcu rímsku kultúru. Toto slovo označuje nielen barbarskú, rozporuplnú kultúru Gótov, ale aj štýl umenia, ktorý vznikol v období medzi 12. a 15. storočím na území ležiacom severne od Álp.

AS: To je veľmi poučné. 

JY: Sprvu sa Európania stavali k tejto barbarskej iracionálnej kultúre Gótov pohŕdavo. No postupne, ako ju spoznávali, nasiakli touto temnotou, nezávislou na rozume i svetle, a uvažovali o tom, že jej svet má svoju vlastnú logiku.

AS: Akí úžasní boli títo starobylí ľudia.

JY: Áno. Na druhej strane, čo sa týka Japonska, mám pocit, že teraz, v 21. storočí, akoby bola celá spoločnosť opantaná len racionalizmom, informáciami a svetlom.

AS: Ak mám byť objektívny, keď hovoríme o útrapách moderného života, máme na mysli svoje osobné záležitosti *úsmev*.

JY: Iste *úsmev*.

AS: Ja osobne sa zámerne izolujem od informácií. Ani ja sám netúžim byť ich zdrojom. Dokonca aj také sociálne siete. Bojím sa ich, sú neovládateľné. Aj keď chápem, že môžu ľuďom uľahčiť život. Je to preto, že som bol také dieťa, ktoré sa celý čas zaoberalo svojimi obľúbenými činnosťami vo svojej izbe. Dieťa, ktoré sa vždy hralo s jednou a tou istou bábikou a aj keď vyrástlo, robí niečo podobné.

JY: Po pravde, veľmi ma zaujíma, aký životný štýl vediete v takejto oslnivej epoche? Vždy ráno vstanete, raňajkujete...?

AS: Nie. V mojom dennom rozvrhu panuje totálny chaos *úsmev*. Nie je v mojich silách viesť život racionálnej spoločnosti. U mňa je problém aj v tom, že som ako netopier. Prilietam s prichádzajúcim večerom.

JY: Myslím, že v súčasnosti práveže všetci vyhľadávajú skôr slnečné miesta.

AS: Aj keď tým akoby ospravedlňujem sám seba, no sú aj takí ľudia, ktorí nie sú radi na slnku. Medzi nimi čas od času stretnem ľudí, ktorým sa páči tma a považujú ju za príjemnú.

JY: Ako človek, ktorý obľubuje tmu, myslíte si, že je v nej pravda?

AS: Áno. Napríklad, po smutných správach všetci súcitia, no zdá sa mi, že pomocnú ruku zďaleka nepodá každý.  Je to akýsi náhly záchvat pokrytectva. Keď hovoria „chyťte sa za ruky“, rozmýšľam, či sa v tom naozaj dá pokračovať nepretržite. Taký som nedôverčivý. Pravdepodobne, keby som takým nebol, bolo by to ťažké. No sú aj takí, ako ja, podobné typy netopierov, u ktorých je to naopak.

JY: Čo bolo tentoraz pre vás impulzom k vytvoreniu sólovej práce s takýmto pohľadom na svet?

AS: Nemal som nejakú vážnu príčinu. Skrátka som mal len voľný čas.

JY: Napríklad zemetrasenie 11. marca. Nepodieľalo sa na vašom rozhodnutí začať sólový projekt?

AS: Počas zemetrasenia som cítil úplnú bezmocnosť. Hocičo by som povedal, bolo by to celkom zbytočné. Na mňa neplatia výzvy typu „Hlavu hore!“ Na druhej strane, je jasné, že bolo potrebné venovať sa práci, no akosi na to nebola nálada. Vážne som nechápal, ako mi vlastne je. Obdivujem ľudí, ktorí neklesajú na duchu a nachádzajú v sebe silu fungovať, no ja sám to neviem. Všetko ma to veľmi trápilo.  

JY: V projekte THE MORTAL, vytvorenom po nejakom čase od zemetrasenia, som vytrvalo hľadal nejaké vám prislúchajúce posolstvo týkajúce sa tejto udalosti.

AS: Vtedy som sa cítil bezradný, no keď som sa pýtal sám seba, čo môžem urobiť, pochopil som, že najlepšie bude venovať sa svojej práci. Čo sa týka THE MORTAL, priama súvislosť medzi týmto projektom a zemetrasením nie je. Ale keďže som mal čas i možnosti, rozhodol som sa vložiť do tejto práce všetko, čo sa nahromadilo. Chcel som, aby táto duchovná očista prešla úplne všetkým. Napríklad posledná pieseň albumu Sayonara Waltz- je to dušu drásajúca pieseň o strate mojich blízkych, no počúvajúc ju občas rozmýšľam o iných ľuďoch, predstavujem si, ako si matka privinie k sebe svoje dieťa, túli sa k nemu...

JY: Takže ste do nej zámerne vložili taký význam?

AS: Nebolo to hlavným motívom, no do určitej miery som rád, ak ju tak vnímajú.

JY: No jednako, akokoľvek by sa vám páčilo také zobrazenie sveta, má zmysel spievať o živote a smrti práve teraz?

AS: Pokiaľ ide o vytvorenie albumu, okrem tejto témy pre mňa ostatné nie sú zvlášť zaujímavé. Navyše, postupne sa blížim k veku, v ktorom zomreli moji rodičia. Celkom jasne som si to neuvedomoval, ale čakanie na smrť stále žilo v mojom podvedomí. Zdá sa mi, že práve táto sila ma núti písať. Pomaly, ale isto starnem *úsmev*.

JY: Teraz ste blízko tomu veku, v ktorom zomrel váš otec?

AS: Do veku, kedy zomrela matka, mi ostávajú dva roky, do toho, kedy otec, štyri. Podľa všetkého z tohto albumu doslova srší môj strach. Môj psychický stav súvisí s tým, že už som dosiahol určitý vek.

JY: To, čoho sa bojíte, je strach zo smrti?

AS: Ani nie tak strach zo smrti ako takej, skôr strach z osamelosti a smútku, ktorý po sebe zanecháva. Keď si spomeniem na pocity, ktoré som prežil a tentoraz ich prežíva niekto iný, ostane mi strašne smutno. No pokiaľ ešte nie je neskoro, prosím, objímte tých, čo sú pri vás. Nech už to znie akokoľvek idylicky *úsmev*.

JY: Akým spôsobom píšete texty?

AS: Najprv pre mňa skladajú hudbu. Počúvam ju a v hlave mi vzniká niekoľko kľúčových slov. Odrazím sa od prvého dojmu z atmosféry a potom píšem text, voliac slová hodiace sa k danej melódii, riadiac sa len fantáziou a intuíciou.

JY: Píšete od ruky?

AS: Spočiatku áno. Hneď ako text nadobudne konkrétnejšiu podobu, prepisujem ho na počítači. Inokedy sa stáva, že všetko naraz zmažem *úsmev*, keď sa mi zdá: „Niečo nie je v poriadku. Klamem sám seba.“

JY: Myslím, že píšete dosť otvorene.

AS: Po prvé, je to preto, že neviem písať profesionálne a obratne. A ešte preto, lebo či chcem či nechcem, mojím hlavných zdrojovým materiálom som ja sám.....moje pocity, myšlienky, nedostatky, pokrytectvo. O tom všetkom môžem písať slobodne a bez strachu, že niekoho urazím *úsmev*.

JY: Aké to je- čítať text napísaný úprimne o sebe samom?

AS: Je to ťažké. No spievať o hľadaní šťastia nie je pre mňa.

JY: Je to akoby ste skúmali sám seba?

AS: Niečo také. Hľadám, či som niečo nepokazil. No nakoľko je to piesňová lyrika, môžem sa v nej prikrášliť alebo krásu deformovať. Príliš zjavné veci je lepšie trochu zaobaliť..... Či je to dobré či zlé, no robím to tak *úsmev*. Veľmi sa bojím raniť city druhých ľudí, preto ak sa budem vysmievať zo seba samého, nikto sa nebude na mňa sťažovať.

JY: Podľa mňa je to veľmi originálny prístup. Zrejme sa po napísaní jednej piesne cítite úplne vyčerpaný.

AS: Preto keď príde čas spánku, nemôžem zaspať a keď sa mám zobudiť, nemôžem sa prinútiť vstať. No odhliadnuc od toho, myslím, že som šťastný. Keď robím svoju prácu, všetci sa ma pýtajú na moje historky, rozširujú ich a podobne *úsmev*.

JY: Keď som prvýkrát počúval album, prekvapila ma DEAD CAN DANCE. V strede piesne niekoľkokrát za sebou vykrikujete slová z Hamletovho monológu – byť či nebyť...

AS: Aj keď som prevzal tieto slová z Hamleta, je to skrátka môj nárek ako človeka v rámci príbehu albumu. Nie je v tom nejaký hlbší zmysel, no ak ho tam nájdete, nie som proti *úsmev*.

JY: Ja som ho veľmi usilovne hľadal *úsmev*. Na začiatku „Hamleta“, duch bývalého kráľa, Hamletovho otca, povie synovi, že ho otrávil terajší kráľ, no kráľom sa má stať Hamlet. Príbeh začína slovami nadprirodzenej bytosti a ďalej musí Hamlet prejsť cez nevyhnutné útrapy. „Macbeth“ tiež začína slovami čarodejnice o tom, že sa má stať kráľom, no začína pochybovať, či je to skutočne nevyhnutné. Macbeth musí zažívať zbytočné utrpenie. Myslím, že podstata THE MORTAL tkvie v utrpení, ktoré je nevyhnutné.

AS: Taký je už môj svet, o ktorom hovorím v albume I AM MORTAL. Po otcovi i matke som zdedil zvyk trpieť, prežívam svoj život v agónii. Vari by nebolo lepšie robiť všetko pre svoje dobro? Ale nie, ja zo všetkých síl trpím. Všetkými možnými i nemožnými spôsobmi.

JY: Zdá sa mi zaujímavé, že takéto útrapy sú vlastné všetkým príbehom.

AS: Máte na mysli príbehy pre pobavenie?

JY: Áno.

AS: Súhlasím s vami. Vlastne je to katarzia. Jeden človek zabije otca iného človeka a stane sa kráľom. Pozeráme sa na slzy a hnev vo filmoch alebo čítame o nich v knihách a tieto diela nás očisťujú od takýchto strastí. Bol by som rád, keby sa tento album stal tiež takým dielom.

JY: Aké strasti sa vám zdajú nevyhnutné? Napríklad, slovo „láska“ sa vo vašej tvorbe objavuje dosť často. Podľa vás je láska nevyhnutné utrpenie?

AS: Mmmm.....myslím, že je nemožné pochopiť, čo je to láska. Nemôžeme ju ani vidieť, ani vyjadriť pomocou slov. Čo je to za pocit? Týmto slovom sa nazýva aj romantický zväzok muža a ženy i puto medzi rodičmi a deťmi. Aj ja som dostal lásku od matky. Od otca som ju dostal v skreslenej podobe. Teraz rozmýšľam, v akej podobe môžem odovzdať lásku svojmu vlastnému dieťaťu. Ostatne, nechystám sa ju odovzdávať príliš horlivo *úsmev*. Neviem, čo vo mne predstavuje to niečo, čo sa javí ako láska, no viem, že ak nám to vezmú, cítime hrozný smútok a osamelosť.

JY: Vysvetľujete si lásku ako pozitívny cit?

AS: Kde je láska, tam je aj nenávisť, odlúčenie.....Už zo svojej podstaty nevidím lásku ako stopercentne pozitívnu. Láska je dosť problematická záležitosť *úsmev*.

JY: *úsmev* Áno, odovzdať ju svojmu dieťaťu je tiež ťažká práca.

AS: Asi je lepšie „neodovzdávať“, ale „cítiť“. Napríklad, niekedy si spomínam: „Ale môj otec bol taký“, „A moja matka bola taká“ a tak podobne. Prostredie, v ktorom som vyrástol, bolo predsa strašne „plačlivé“.

JY: Zaujímavé, súčasná rodina Sakuraia je tiež plačlivá? *úsmev*

AS: To som len ja *úsmev*.

JY: *úsmev* Ešte jedna pieseň, ktorá bola pre mňa prekvapením, je Ginyoru.

AS: Tento príbeh je inšpirovaný kĺbovými bábikami. Je to skrátka moja záľuba. Je to trochu smutný príbeh, v ktorom hrdina rozmýšľa, čo by mal urobiť, aby bezcitná bábika získala schopnosť cítiť. Akoby taká o čosi smutnejšia NHKMinna no Uta *úsmev*.

JY: Rozumiem *úsmev*.

AS: Mám rád príbehy o neopätovaných citoch a prehrách.

JY: V texte figuruje „Grand Guignol“. Pokiaľ viem, je to parížske divadlo hrôzy, založené koncom 19. storočia.

AS: To je tiež moje hobby. Atmosféra Grand Guignol vládnuca v duchu freak show je moja lahôdka.

JY: Kedysi som čítal, že Grand Guignol, založený v temnom Paríži 19. storočia, keď naplno prekvitala filozofia pozitivizmu, komickým spôsobom predvádza fakt, že človek, ak sa mu bližšie prizrieme – je stvorenie šialené a narušené. Ako je to podľa vás, naozaj sa v súčasnosti snažíme nasilu potláčať našich démonov?

AS: Tiež sa mi zdá. Ak budem hovoriť také veci, ľudia sa na mňa pravdepodobne naštvú, ale vychádzam z predpokladu, že človek, či sa nám to páči či nie, ani zďaleka nie je ideálny a keď pozerám na ľudí, vrátane seba, s pocitom úplnej rezignácie mávnem rukou. Ak sa spýtate, prečo som sa vyhol žalostnému koncu... hoci som spravil aj veľa prešľapov *úsmev* ..... je to preto, že som mal hudbu, že som sa mohol pohrúžiť do svojho sveta a ukryť sa v nej. Teraz už nemám miesto, kde by som sa mohol skryť. Myslím, že keby sa teraz niečo stalo, ani by som nevedel, kam utiecť a čo robiť.

JY: Ďalšia skladba, Tsuki, je zaujímavá aj vizuálne. Tým, ako sú rozmiestnené riadky.

AS: Všetko robím neskoro v noci, sám, tajne, nepozorovane. Preto, aby som sprostredkoval tento pocit, požiadal som, aby text v booklete umiestnili týmto spôsobom. Inšpirovaný hudbou, vložil som do textu svoje želanie byť nehmotnou bytosťou, prostredníkom.

JY: Teda keď zvuk našiel formu v slovách, prevzal takúto podobu?

AS: Áno. Okrem toho, i keď nie je možné vidieť ten istý obraz, ktorý vidí skladateľ, vždy mám na pamäti myšlienku, ako skladateľa poteší, ak uvidím to, čo si predstavoval on. Táto pieseň je vnútorným dialógom, v ktorom sa pýtam sám seba, či skutočne žijem robiac to, čo mám rád.

JY: Chápem. Pieseň Mortal ma zasiahla až do hĺbky duše.

AS: V nej som chcel jasne a zreteľne vyjadriť tú myšlienku, že keď budem umierať... nech by som sa akokoľvek pretvaroval, vzpieral sa a tvrdil „Nechajte ma tak, som v poriadku“, v skutočnosti budem s najväčšom pravdepodobnosťou hľadieť v absolútnej a nekontrolovateľnej hrôze do tváre smrti a zúfalo lipnúť na živote.

JY: A čo si myslíte a cítite teraz, keď váš album vyšiel?

AS: Aj keď som sa počas práce na albume strašne unavil, teraz vo mne postupne narastá pocit naplnenia a spokojnosti, že som to zvládol. Ale ak budú odo mňa chcieť, aby som to robil každý rok, tak sa naozaj zložím, lebo po psychickej stránke to bolo niečo ako výbuch (toto slovo bolo trochu ťažké preložiť, v tomto kontexte môže znamenať psychické vytrženie až vyhorenie)

JY: Je niečo, čo vám na uvedomení si neodvratnosti smrti otvorilo oči?

AS: Opäť sa budem chvastať so svojím nešťastím, no moja matka zomrela na rakovinu v tom čase, kedy sa mi zdalo, že sa všetko dá do poriadku. Myslel som si: „Žiaden boh neexistuje. Inak by nedopustil takú nespravodlivosť.“ Svet vo všeobecnosti je nespravodlivý. Človek je nespravodlivý, spoločnosť je nespravodlivá. Dá sa povedať, že som sa s tým zmieril. No práve preto sa chcem venovať tomu, čo mám rád. Keby všetci robili niečo, čo majú naozaj radi, možno by zmizli aj kadejaké zvláštne zločiny.  Ja osobne som si ujasnil, že sa chcem aj naďalej venovať aspoň jednej veci, ktorá ma skutočne baví.

JY: Rozumiem.

AS: Prvý význam slova „MORTAL“ je „ten, komu je súdené zomrieť“, no znamená to aj „človek“. Preto v názve albumu priam idiotsky vyhlasujem „I AM MORTAL“ – „Ja som človek“. I keď mi je súdené zomrieť, cítim to tak, že tým, ako som priznal, že som obyčajný smrteľník, zanechal som hľadanie výhovoriek. Dáva mi to možnosť rozhodnúť sa robiť to, čo mám rád, keď stojím pred otázkou „Čo mám robiť? A ako?“ Asi niečo také.

JY: Hovoríte to ako posolstvo pre poslucháčov a čitateľov?

AS: Nie, nemám nič také závažné, čo by som vo svojom mene mohol odkázať všetkým. No predsa, venujme sa všetci niečomu, čo nás baví a budeme duševne zdraví. I keď mám pocit, že mi na to povedia: „Ty by si mal radšej pomlčať“ *úsmev*.

JY: Toto číslo je venované hide-sanovi. Kedysi dávno ste s ním v relácii Waratte iitomo telefonovali. Je tak?

AS: Bolo to do istej miery v rámci reklamy. Ale bol som strašne rád, že som hide-kuna mohol predstaviť.

JY: Istotne ste spolu neraz pili.

AS: Áno. Toľkokrát. Spomínam si, že sme sedeli vedľa seba na bankete na počesť ukončenia práce na sólovom projekte Issay-sana z Der Zibet. Naskytla sa mi  šťastná príležitosť si s ním kamarátsky pohovoriť. Vtedy povedal: „Ak by nebolo Yo-chana (Yoshiki), nevenoval by som sa hudbe.“ Tieto slová vo mne zanechali silný dojem, preto si ich tak dobre pamätám.

JY: Teda, to som nevedel. A pre vás, Sakurai-san, je niekto, o kom môžete povedať, že ak by nebolo toho človeka, nevenovali by ste sa hudbe?

AS: Keby nebol Imai-san, nebol by som v BUCK-TICK..... možno... neviem *úsmev*. No určite môžem povedať, že vďaka tomu, že je Imai-san, cítim sa spokojne.